V živote každého jedného z nás sa denno-denne stretávame s inými ľuďmi. Niekedy nám boli daní už od narodenia, niekdy sme si ich vybrali sami a niekedy okolo nás len tak prejdú. Mám tu tri prípady, každý zapadá do jednotlivých vymenovaných kategórií. Poďme sa teda spolu zamyslieť nad tým, kde končí to, čo jednotlivec unesie a kedy je čas zakročiť.
Mám sestru. Je mladšia. Nie však o toľko odo mňa, no ako isto viete, merítko na mladších súrodencov nemá centimetre zhodné s tým, ktoré sa aplikuje na prvorodených. V rannom detstve mi pripadala sestra ako príťaž, povinná batožina, ktorú som musela so sebou všade brávať a dávať na ňu pozor.
Vekom sa to zmenilo, dnes sme si veľmi blízke a dalo by sa povedať, že až priateľky. Má však pár nepekných zlozvykov. Nebudem tu klamať, samozrejme, že nejaké mám aj ja (od premenlivých nálad, po asociálne správanie a hlasný smiech v najnevhodnejších chvíľach), ale tie jej mi občas prídu extrémne. Dievča nevynáša odpadky, lebo jej je nechutné chytiť sa smetiaku. Riad umyje málokedy, lebo "nestíha" a radšej si ide poobede ľahnúť na dodatočného šlofíka. Upratuje len, keď vie, že príde návšteva a aj to len tak, aby zahladila stopy. Ak doma nie je nič na jedenie, tak nehrozí, aby niečo uvarila. Veď na všetky zmienené veci som tu ja. A zo zásady sa nepýta, keď sa chce premŕvať v mojich osobných veciach.
Takže, kde je tá hranica, kedy jej niečo vytknúť? Kedy je treba prestať čakať, kedy zakročia rodičia, hoci sme na prahu dospelosti (vlastne dospelé sme, ale pokým študujeme denne, tak nás stále považujem za deti)?
A tak som vyletela. A vlastne ani neviem, či to mám ľutovať.
Mám birmovnú matku. Je odo mňa o dva roky staršia a ani si nepamätám, kedy sme sa spriatelili. Vždy bola o dva domy ďalej a hrávali sme sa spolu. Život plynie neúprosne a kým ja si robím Bc. titul, Diana pracuje v štátnej správe na pozícii asistentky, lebo nechcela ísť na vysokú školu.
Svoj život postavila na nasledujúcich ideáloch: chlapi, značkové veci, chlapi, klebety a chlapi. Žiaľ, je jednou z tých, ktoré za kamarátstvo považujú aj jednostrannú konverzáciu. Väčšinou naše stretnutia prebiehajú tak, že sa stretneme a ona tie dve hodiny vždy rozpráva. A ani sa ma len neopýta, ako sa mám...
Kde je tá hranica, kedy jej niečo vytknúť? Kedy je načase povedať jej, že aj ja existujem a nežijem v rozprávke? A hlavne, ako jej vtĺcť do hlavy, že existujú aj iné veci ako ona a chlapi?
Včera som sa s ňou odmietla zhovárať po tom, ako mi povedala, že bez chlapa nemá prečo žiť. Viem, že to nemyslí vážne, ale neľutujem, že som to s ňou včera večer aspoň na chvíľu vzdala.
Prepravujem sa každý deň v MHD. Kto bol aspoň jeden pracovný deň počas popoludnajšej špičky v autobuse číslo 93 v Bratislave, bude presne vedieť, o čom hovorím. Telo na telo, žiaden priestor na dýchanie a bratislavskí ľudia. Autobus so škripotom zastaví, dvere sa otvoria a nikomu ani len nenapadne sa uhnúť, aby mohli cestujúci vystúpiť z jeho útrob. Radšej nechajú nastúpiť ďalších desať pasažierov.
A potom to dopadne tak, že sa zveziete o štyri zastávky ďalej, než ste chceli.
Kde je tá hranica, kedy začať vrieskať na pospolitých cestujúcich? Kedy je načase pomenovať ich pejoratívnym označením?
Dnes som bola svedkom toho, ako sa jednotlivec vzoprel mase. Ledva pochodil. V tomto prípade mi nezostane nič iné, než pokrútiť hlavou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára