Pochádzam z Jaroviec. Je to v súčasnosti mestská časť pripojená ku hlavnému mestu Slovenskej republiky, Bratislave. Okrem pár dní strávených v pôrodnici som svoje detstvo prežila len tu, v dedinke nedotknutej mestským ruchom. Stojí akosi na pomedzí, samotní obyvatelia sa za bratislavčanov nepovažujú, no ľudia z mesta ich tak vidia. Ja osobne nikdy nepoviem, že som bratislavčanka. Necítim sa tak a nemám rada tú nálepku, čo prichádza s týmto pomenovaním.
Včera som opäť narazila na tento konflikt. Kamarátka sa vyjadrila, že neznáša Bratislavu kvôli premršteným cenám a vo všeobecnosti ju proste nemusí. V prvom rade chápem, že relatívny dostatok príležitostí, pracovných ponúk a škôl sa nachádza najmä v hlavnom meste. Tak preto tu je. Ale poznámky tohto typu si môže nechať pre seba.
Moji rodičia vždy hovorievajú, že cez víkend je toto mesto prázdne. Lebo vraj všetci bratislavčania idú na víkend domov. Ak ste to nepochopili, myslia tým domov mimo Bratislavy. Ja som nikdy proti nikomu, kto sa tu nenarodil tak ako ja nepovedala krivého slova, ba ani narážku. Veď, pre Kristove rany, o tom je hlavné mesto- má byť zdrojom príležitostí a mraveniskom tých najlepších z najlepších, čo sú schopní presadiť sa v najtvrdšom svete práce v tomto štáte. Skutočnosť je však úplne iná.
Do svojich pätnástich rokov som do mesta zašla raz do mesiaca. Buď do kina, alebo na nákup oblečenia, lebo v dedine nič také nebolo. Na strednú som však už musela denne dochádzať do Petržalky a v piatky som sa vydávala na dobrodružstvo poznávania hlavného mesta. Túlala som sa uličkami Starého mesta a učila sa, čo sa kde nachádza. Ani dnes som však nebola v každej mestskej časti a poznám len pár ulíc. Možno je to tým, že nie som šoférka alebo tým, že na výšku nechodím sem, ale do Trnavy.
Je to pravda, to, že ma neprijali na školu sem mi v mnohom otvorilo oči. Zažívam totiž každý týždeň plné vlaky, v pondelok smer Bratislava, v piatok naopak. Okrem iného viem, že keď v škole poviem, že Jarovce sú mestskou časťou Bratislavy, tak sa na mňa okamžite pozrú tým pohľadom. Ako keby bola zrazu povznesená pipka z Auparku, ktorej majú všetci uhnúť z cesty.
Haló! Ľudia, vám už načisto šibe? To, že ku vám chodia zvesti, že hlavné mesto je plné pipín odetých od hlavy po päty v značkovom a vyjadrujúcich sa vetami typu: "No né. To neňi možné. Neverím." nie je vôbec odraz reality. My, čo sme sa tu narodili takí nie sme. Pravý bratislavčan hovorí normálne mäkčene tam, kde patria a vo všeobecnosti sa vyjadruje pomerne spisovne. Títo prízvukoví, a to vám garantujem, sú v 85% prisťahovaní v detstve z iných miest a chcú zapadnúť do koloritu hlavného mesta tak veľmi, že vytvárajú tento stereotypný obraz, ktorý vidí celé Slovensko.
Opäť platí zásada, že to, čo ukazuje telka musí byť jednoducho pravda. Že všetci, čo tu bývame sme vygumovaní ako kapustné hlavy a jazdíme na džípoch, nakupujeme len v Auparku či Poluse. To, že normálny človek sa tu uživí len tak, že maká aj cez víkendy a miestni študenti musia mať kvôli dôstojnému životu minimálne dve brigády nikoho nezaujíma.
A ja si nemyslím, že v Košiciach je len Luník IX., viem, že sú tam ľudia takí istí ako tu a každý z nich je iný.
A práve preto, keď vidím status na Facebooku, ako sa všetci dušujú, že chcú byť doma na Považí, Orave, či Kysuciach ma chytá amok. Ak tu tak veľmi nechcete byť, pretrpte to. Keď doštudujete, budete môcť zostať doma a nájsť si tam miesto. Alebo zostaňte tu, mne to nevadí. Len prehltnite tie hlúpe komentáre o niečom, čomu nerozumiete. Uráža to ľudí, ako som ja. Nič som vám nespravila ani ja, ani Bratislava.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára