Mená v tomto príbehu sú zmenené a udalosti mierne poupravené podľa mojich osobných spomienok.
Ani som si neuvedomila, ako sa to začalo. Môj kamarát Tomáš z vedľajšej dediny bol v mojich očiach idolom. Mal harmonickú rodinu, ktorá mu dávala dostatočný priestor na jeho sebarealizáciu a nechápala som, prečo sa potom s ním nikto v škole nebavil. Ja som na tom bola podobne. Doma to bolo v rámci pohody, nebola som nikdy nudným spoločníkom, ale aj tak ma spolužiaci ignorovali. A tak sme sa spolčili. Začali sme spolu ráno chodiť do školy, tráviť prestávky spoločnou činnosťou, dokonca aj na obede sme spolu sedávali. Nebolo to nič moc, ale aspoň sme neboli sami. Tomáš sedel v lavici s usmievavou Katarínou, ktorú som akosi nevedela pochopiť, ale robila nám tiež príjemnú spoločnosť.
A potom to prišlo.
Cestou na školský výlet do Poľska som sa zoznámila s jeho spolužiakmi. Všeobecne sa im v ročníku hovorili Korytnačiaci. Ani neviem prečo. Boli štyria. Jeden ašpirujúci na kňaza, no milujúci matematiku a biológiu. Druhý, večne zmätený Kamil, ktorý nevedel, odkiaľ fúka vietor, kým mu to rodičia neukázali. Tretí z nich, Rasťo mal dvoch mladších súrodencov a humor, ktorý všetkých dával do kolien. Len mňa akosi nie. A štvrtý...Môj Matej.
Jeho oči boli smutné, povaha veselá a vtedy sa tak veľmi snažil byť cool. Mal rád Tokio Hotel, čo bolo výsadou skôr nižšej vekovej kategórie. Chcel mať neopakovateľný imidž a tak si každý deň dával toľko gélu do vlasov, že vyzeral ako v konštantnom ovievaní vetra. Na prvý pohľad medzi nami preskočila iskra priateľstva. Veď viete, ako to býva, v skupine, nech je akokoľvek malá, sa vždy nájdu jednotlivci, ktorí si rozumejú viac.
Na tomto výlete sa mi to prvý raz potvrdilo. Bývala som na izbe s dvomi babami. Mali veľké zásoby vodky a každý večer sa spíjali do nemoty. Bola som vo veku, kedy som nevedela, koľko alkoholu mi ublíži, aké sú moje hranice...a chcela som rebelovať! Prvú noc som pila len s babami. Nič zvláštne, kecanie a vodka s džúsom. Druhú noc, poslednú v hoteli som chcela ísť s chalanmi hrať karty. S mojimi Korytnačiakmi a Tomášom. Baby však nástojili, aby som si hodila aspoň pohárik. Prišla som už s uchechtanou náladou a bolo rozdané. Pomedzi chichotanie sa som vytrieskala chalanov vo všetkých možných hrách (ľudia z dediny to proste vedia) a Matej mi prezradil, že aj on by rád ochoutnal z toho moku, ktorý mi vyčaril úsmev na perách.
Vyvliekla som ho hore na babskú izbu a naliala mu do pohára. Obaja sme sa potom až do noci chichotali. Chalani chceli totiž ísť už spať a ja som sa musela vypratať z ich príbytku. Matej ma išiel odprevadiť pred izbu.
"Toto musíme zopakovať aj v Bratislave," povedal mi.
"Samozrejme," odpovedala som s pobláznenou hlavou. Začali sa vo mne rodiť akési city. V šestnástich som ich nevedela poriadne zaradiť a automaticky som si myslela, že som sa do neho tak trochu zamilovala. Nebola to však pravda, rodilo sa medzi nami niečo hlbšie.
Problém s nadväzovaním priateľstiev som naozaj nikdy nemala. Počas maturitného ročníka som si objednala sto oznámení a aj to mi bolo málo. Z výletu sme sa vrátili a sľúbili si, že sa z nás stanú priatelia. Najlepší, akých sme kedy mali.
To som však netušila, ako to celé pokazím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára