Za posledný týždeň som narazila na pár priateľov z dôb minulých. Povedala by som, že priateľmi už ani veľmi nie sme, skôr známymi. Kedysi nás spájali záujmy, školské lavice a dnes sú to spomienky a úsmevy na perách z náhodných stretnutí.
Ako prvú som strela Máriu. Chodila so mnou na základnú školu, nejeden mesiac so mnou aj sedela v jednej lavici a istý čas sme zdieľali mnohé tajomstvá. Písali sme spolu prvé románové romance, o ktorých sme plánovali, že ich vydáme a budeme slávnymi spisovateľkami. Kým tie moje končili po pár stranách a každý týždeň som čmárala novú, ona napísala jednu, pomaly do dvoch veľkých zošitov.Keď som ju uvidela minulý utorok, tisla pred sebou kočiarik a v ňom malého drobca v modrej čiapočke. Pomohla som jej naložiť buginu do autobusu a využili sme nekonečné minúty z Bratislavy do našich dedín na rýchle rozprávanie o našich životoch. Jej vety začínali zásadne konštrukciami: "Keď malý,...", "Nemám malého kam dať keď,...", "Minule malý,...".
Nedalo sa nezamyslieť nad tým, aký je ten jej svet odlišný od toho môjho. V mojich vetách sa totiž neopakuje jedno slovo, mením každú jednu ako názory a plány.
Dnes som vo vlaku narazila na Ľuba. Na conoch sa obšmietal v sekcii spoločenských hier, popri škole si privyrábal tak, že sa hrával s deckami na promo akciách. Nezostalo to len pri hraní, mali sme veľa spoločného, obaja divoké vízie budúcnosti a tak sme na chodbe (aby on dovidel na svoju sekciu a ja na mojich scifistov hlučne sa hrajúcich obďaleč) prerozprávali celé hodiny. Bavili sme sa o jeho priateľke, jeho vysnenej túre po Amerike, mojich plánoch na štúdium a vyhrážali sme sa jeden druhému, že vyhráme v Bangu.
Zastavil sa na chodbičke a všimol si ma. Bolo to radostné, snažili sme sa za tých sedem minút od Vinohradov po Hlavnú stanicu dobehnúť takmer tri roky. Roky pre mňa v znamení chodenia do školy, mizerných brigád a výletov po Slovensku. Pre neho roky svadobné, cestovateľské a stal sa z neho tato. Dvojnásobný, mladšia dcéra sa dnes tešila osemnástim dňom.
Pred Barborou som sedávala na gymnáziu. Od základnej školy mala svojho priateľa Petra. Po šiestich rokoch sa pre neunesiteľné konflikty rozišli. Nevedia si predstaviť život bez seba, veď viac ako pol dekády si denno-denne volali, zhovárali sa a ľúbili sa. To neodíde len tak.
Kým my sme sa na strednej bavili, cez víkendy stretávali, skúšali, kam až naša odvaha dosiahne a experimentovali, Barbora chodila každý víkend ku Peťovi domov. Prežil s ňou smrť jej otca, cestoval s ňou v lete po celom svete a pomaly obaja plánovali budúcnosť. Nebol s ňou každý deň, pár ráz zmeškala hovor, alebo prišla neskôr na víkend kvôli výške a nezniesol to. Ona teraz čelí novej výzve, zisľuje, kým je bez neho.
Z jej rozprávania a fotografií na sociálnych sieťach usudzujem, že si teraz dopraje všetko to, čo brzdila uplynulé roky. Divoké žúry, neotravuje sa s tým, kde má práve mobil a víkendy trávi v pokoji domova. Stále si však telefonujú, veď láska nevyprchá len tak. A ja, dušou romantik, verím, že keď si v hlave urovnajú, kým sú, zazvonia im svadobné zvony.
A ja? Nemeriam šťastie svojich dní krôčikmi malého dieťaťa. Pre mňa sa život žije písmenkami v indexe, namiesto ktorých vidím tvrdú drinu ale aj vôňu vlaku a smiech so spolužiačkami. Žijem ho prevrátenými stránkami v knihách, minútami seriálov a šťuchancami do sestry. Mojimi deťmi sú programové sekcie SlavConu, Festivalu Fantazie a Kozmodrómu. Nepýtajú si síce papať, ale plačú pre pozornosť.
To som ja, tá, čo sa teší z vety, že pacient robí drepy v poriadku a vie chodiť rovno. Tá, čo pozdraví každý deň už sedemnásť rokov toho istého psa. Ja som tá, čo žije vo svete odvážnych plánov a snov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára