Chodila som na gymnázium v našom hlavnom meste. Nebola som však na osemročnom, lebo mojim rodičom nikdy nenapadlo naložiť s mojim potenciálom inak, ako na bicykli po dedine. Tak som si vydupala aspoň štvorročné. Nastúpila som tam a bola som nemilo prekvapená.
Čakala som totiž, že sa tam budú všetci predbiehať v známkach a budú to slušní ľudia...skrátka budúca inteligencia nášho národa. Stal sa presný opak. Bola tam jednoducho zberba najhrubšieho zrna, v piatok zvykli piť ako dogy a po škole podpaľovali peľ z topoľa pri "teplárni". Preto som sa s nimi ani veľmi nebavila, česť výnimkám a namiesto toho som stále bežala cez pol chodby k mojim rovesníkom z osemročného gymnázia.
Bolo tam jedno dievča. Utiahnutá blondínka, ktorá bola tak trochu na okraji dievčat a sedela v prvej lavici s mojim autobusovým komplicom Jankom. Bola s ňou celkom zábava. Aspoň zo začiatku.
Potom to s ňou začalo byť podozrivé. Povedala mi totiž, že je zamilovaná. V napätí som čakala, že ukáže prstom na nejakého šuhaja z početných spolužiakov... Namiesto toho spustila srdcervúci príbeh o Reinhardovi. Reinhard bol pán, s ktorým koketovala jej mama (ktorá mimochodom bola v blázinci, lebo sa jej niečo stalo pri vládnom expreimente), neskôr chodil aj s jej sestrou a potom sa do neho zamilovala aj ona. Samozrejme, že všetky prežívali radovánky s týmto pánom nezávisle od seba a navzájom o tom nevedeli. Podľa slov tejto dievčiny, ale táto láska nemohla byť nikdy naplnená a Reinhard, hoci bol ten pravý, musí musí zostať navždy v nemecku a venovať sa herectvu. On totiž stála v rozlete jeho kariéry.
A viete, že mne to ani neprišlo podozrivé? Videla som, že tento príbeh je pritiahnutý za vlasy a domýšľala som si, ako to asi naozaj bolo. A nechcela som to riešiť.
Ale potom prišiel čas maturít. Dievčina sa hlásila na medicínu a právo. Ona chcela byť lekárkou, lebo Reinhard hral v nemeckých drámach doktora. Ale jej mama chcela, aby sa stala právničkou. Takže dievčina zašla ku veštici. Tá jej potvrdila, že najlepšie pre ňu bude, ak bude mať stabilný príjem v odvetví ochrany nevinných a aj tých vinných. Nakoniec sa žiaľ nedostala ani na jednu z univerzít, tak jej rodičia využili kontakty a prepašovali ju na právo do Brna. V tom čase si už dievčina zafarbila vlasy na moju hnedú a začala písať, presne ako ja.
V Brne ju to veľmi nebavilo, tak sa vrátila do hlavného mesta. Začala navštevovať súkromnú školu práva a pokračovala v štúdiu maminho sna.
Stratila som s ňou kontakt, keďže sme už spolu neboli denne na chodbe. Len občas ma zmiatli nejaké depresívne citáty v jej statusoch na Facebooku. Prednedávnom sme mali stretnutie. Len banda mojich štyroch chlapcov z osemročného gymnázia, jej a mňa. Každý z nás sa niekam posunul. Martin nastupuje do celibátu a ide za kňaza, Braňo má novú brigádu a na telefóne chytí JOJku, Roman je zvedavý ako vždy a Janko dostal peknú prax v rádiu Lúmen. Ja som sa popri škole akosi zasekla a okrem venovania enormného času organizácii conov nestíham v podstate nič.
Dievčina, Lucia, naše problémy nezdieľa. Nedokončila ani prvý semester na žiadnej škole a nehľadá si prácu. Napísala totiž detektívny príbeh a tak je doma, až kým jej ho nevydajú. Samozrejme, že ho neposlala do viacerých vydavateľstiev naraz, veď načo. A povedala nám ďalšiu srdcervúcu historku o tom, ako jej isté vydavateľstvo (začínajúce na I) chcelo ukradnúť rukopis.
Neviem, čo sa to tým chalanom porobilo, ale všetci ju ľutovali a povedali jej, že určite jej to niekto vydá. Verím v jej talent a verím, že na to má, ale nepochopím ju. Najradšej by som ju prefackala a povedala jej, nech si nájde aspoň brigádu zatiaľ a nespolieha sa na to, že na ňu nakladateľstvá čakajú s otvorenou náručou.
Pozerám sa na to takto triezvo len ja?
P.S.- uvedomujem si, že z úvodu vyzniem ako poriadny pruďas. V mojich pätnástich som sa ale na svojich spolužiakov tak dívala. A stále nezdieľam názor niektorých jedincov, že piatok je stvorený na chľastanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára