Minulý týždeň som sa konečne preklikala k lístkom na prvú časť siedmej časti Harryho Pottera (teda, tie bláboly o častiach znejú stupídne) a zamyslela som sa nad tým. Tento malý, modrý kúsok papiera bude znamenať tak veľa...
Viete, pochádzam s generácie, ktorá tu na Slovensku doslovne rástla s Harrym. Vo svojej prvej knižke mám dokonca venovanie k jedenástym narodeninám. Teraz, keď si predošlú vetu vidím na bielom, môžem skonštatovať, že prvá Potterovka bola pre mňa niečo ako ozajstný list prijatia na Rokfort. Odštartovalo to lavínu udalostí a utvorilo môj život tak, ako ho poznám dnes. Ale poďme pekne po poriadku.
Malá jedenásťročná dievčina dostala na narodeniny balenie 36-tich fixiek a nejakú knihu. Na obale bol chlapec s jazvou na čele a bola celkom tenká. Deva vzala do ruky fixky a vyfarbovala čiary na papieriku. Spravila si totiž záložku do novej knižky. Ľahla si na posteľ a ponorila sa do čítania.
V mladšom veku som nezvládala čítať toľko naraz, po siedmich kapitolách som stránky odložila a nedotkla sa ich asi štvrť roka. Raz som sa nudila a vzala ju opäť do rúk. Môj život sa spojil s tým Harryho a spolu sme sa zbavili Voldemorta pod Quirellovou kapucňou. A vôbec som sa nebála.
V druhej knižke svieti venovanie opäť. Tento raz k mojim meninám. Mala som dvanásť rokov a dostala som práve čerstvo vytlačeného nového Pottera. Táto časť sa do mňa sypala o dosť rýchlejšie. Dokonca si pamätám aj na deň, kedy som ju dočítala.
Na mojej ulici totiž bývala kamarátka, ktorá nás rada popoludní zabávala rôznymi aktivitami. V ten deň sme mali hrať s jej bratmi šach. Pred odchodom ku nej som čítala Tajomnú komnatu a kvôli hodinkám som ju musela nechať na stole s troma nedočítanými kapitolami od konca. Tipujete správne, v ten deň som v šachu fakt suckovala. Doteraz si presne vybavujem spomienku, ako bežím od nej tých pár domov a v duchu si vravím: „Harry, Ron, Hermiona, vydržte, už idem. Spolu to zvládneme.“
Spomienky na môj detský mozog ma občas desia.
Trinásťročné dievčatá sú už malými slečnami. Ja som nebola žiadnou výnimkou. A viete, čo stojí v mojej tretej Potterovke?
„Prvá kniha, čo som si kúpila za vlastné peniaze.“
Mama totiž jedného dňa prišla domov s Trojkou v ruke (bol to máj, viem to presne) a povedala mi, že nemám žiaden sviatok a tak ju nedostanem len tak. Buď počkám na ten najbližší, čo boli až Vianoce, alebo mi ju predá. Jeden z jej mála pedagogických trikov, ale veľmi podarených.
Zostavila som si cenník prác a najbližšiu dobu upratovala, zametala, umývala, čistila a robila všetko možné za smiešne sumy ako 5 korún. Nedovolila som si ani Kolorku (nanuk v tvare ceruzky za 4Sk – pozn. pre mládež) z miestneho butiku aby som ušetrila vreckové.
Ale.
S niečím som sa nepriznala. Raz som bola sama doma a „náhodou“ som knižku „našla“ v maminej skrini. Takže som takto škaredo podvádzala a chodila čítať kapitoly, keď nebola na blízku.
Nakoniec som za dva týždne naškriabala viac než polovicu a mama mi ju na dlh dala. A na deň detí veľkoryso ten zbytok odpustila.
A tento bude trochu morbídny.
Všetci vieme, prečo je tak nechválne známy 11. september. V ten konkrétny deň som však zažívala menšie Vianoce. Krátko pred tým vyšiel nový Harry a ja som ho držala v rukách.
So štvrtou knižkou sa mi viažu celkom hmlisté spomienky. Viem, že prevažnú väčšinu Ohnivej čaše som prečítala v aute cestou na autosalón v Nitre, kam išiel otec pracovne a vzal tam celú rodinu. Absolútne ma to tam nebavilo, hoci lásku k autám zdieľam (mám ju v génoch) a celú dobu som frflala. A keď sa cestou k autu, kde som inteligentne knižku nechala, zastavil otec v stánku na klobásku, skoro som mu ju napchala do krku.
Inak, táto časť je stále mojou najobľúbenejšou.
Piata u nás vyšla na Mikuláša. Mala som pätnásť a bola som členkou Slovenského streleckého klubu. S naším miestnym klubom sme mali zúčastniť trojdňového preteku v... už si to normálne nepamätám a moja sestra s mamou išli kúpiť Fénixov Rád do jedného hypermarketu bezo mňa. Možno to bol nejaký Harryho magický trik, ale cestou na pretek sa nám pokazilo auto a museli sme sa vrátiť. Mala som tak pred sebou voľný víkend a najhrubšiu Potterovku.
Nečítala som si ju však vlastným tempom, ale pekne každú kapitolu nahlas. Sestra totiž nevedela vydržať, kým to dočítam ja a tak som to čítala rovno pre obe. Divím sa, že mi neodišiel hlas.
A mama nám ju kradla po nociach.
V šestnástich som už študovala na jednom bratislavskom gymnáziu. Po prvý raz som sa stretla s angličtinou a práve som bola na úrovni, kedy som začala rozumieť.
Vyšiel šiesty Harry. V angličtine. Riskla som to a kúpila si ho. Bola som dokonca s otcom a kamarátkou o polnoci v Auparku po tento skvost. Bolo nás tam celkom dosť a dokonca sa niečo opýtala redaktora z rádia a vysielali ma. Nehovoriac o pár fotografiách v novinách.
A potom sme odišli na dovolenku do Chorvátska. Okrem mňa sa tam oháňali knižkou takmer všetci v mojom veku a svojou lámavou angličtinou som sa snažila pochopiť, čo sa deje. Celkom mi to išlo, ako sa ukázalo pri slovenskom preklade.
A všetko, čo som si prečítala v tej anglickej, som potom po kapitolách tlmočila sestre, aby vedela, čo sa deje.
Jedine sedmičku som nestihla. Tá vyšla pár mesiacov po mojej osemnástke. Zohnala som si letnú brigádu v kníhkupectve (nie kvôli zľave, tá bola len vítaným vedľajším účinkom). S angličtinou sme sa už veľmi kamarátili, dokonca sme si sľúbili večnú lásku na papieriku s budúcimi maturitnými predmetmi.
Vďaka zľave som si kúpila siedmu Potterovku sa fakt smiešne (ešte slovenské) koruny a zastavila sa so sestrou na raňajkách v McDonalde (áno, museli sme ju mať hneď ráno). Čítala som ju tak veľmi, že som nebola skoro celý deň na internete a ani tých pár nasledujúcich.
Desať kapitol pred koncom som sa však zasekla. Nechcela som, aby sa to skončilo. Pripadalo mi to ako osobný koniec sveta. Moji traja najlepší priatelia totiž nemuseli prežiť.
Dlho mi to nevydržalo. Po týždni trucu som sa do knihy pustila a prežila veľmi smutný zážitok v našej kuchyni asi o tretej ráno, keď už všetci spali. Lúčila som sa so svojím minulým ja.
A čo terajšie ja? Zmena nicku na tomto blogu mi teraz bude platná asi ako nové oblečenie pre Winky. Ja som stále tá pobláznená potteráčka, ktorú si po prednáške fotia anonymné dievčatá v Istropolise. Ja som stále tá, ktorá si na každý con láme hlavu s novou témou prednášky zo sveta Harryho Pottera. Ja som stále tá, ktorá sa premŕva v množstve obrázkov z nových filmov. Ja som tá, ktorá ma knihy s nápisom Harry Potter blízko pri sebe. Ja som stále tá, ktorá ho nosí v srdci.
A toto nezmení ani ten malý modrý papierik.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára