Rozpršalo sa. Nebol to príjemný letný dáždik s malými kvapkami, bol to ten nepríjemný typ, ktorý sprevádza vždy búrka. Konečne som sa vracala domov po nekonečnom dni na brigáde. Keď ťaháte dvanástky v obchodnom centre, cesta domov je to najlepšie, verte mi. Na streche autobusu sa ozývali zvuky kvapiek a šofér spomalil do zákruty k okrajovej časti Mesta, v ktorej som v tom čase bývala. Okrem mňa sa viezlo len pár ľudí a pomaly si vyberali dáždniky. Samozrejme, že ja som žiaden nemala a moja pracovná uniforma bola tenšia ako papier.
Autobus zastal a okrem mňa sa dvihol aj chalan, čo sedel o pár sedadiel za mnou. Vídavala som ho pomerne často, ku nám chodieval len jeden spoj. Cestujúci si navzájom sú nepísanými a nemými známymi. Nikdy som však neskúmala, kde býval a úprimne, málokedy som sa na neho sústredila. Obaja sme vybehli z autobusu a vbehli do zastávky. Pri búrke aká bola táto je najlepšie počkať, kým to najhoršie prehrmí.
Sadol si na lavičku. Nasledovala som jeho príklad. Obaja sme prerývane dýchali z krátkeho, no intenzívneho behu. Kvapky bubnovali na kovovom prístrešku, v ktorom sme obaja hľadali útočisko a rušili ticho, ktoré medzi nami nastalo. V diaľke bolo počuť zanikajúce zvuky motora. Preložila som si pravú nohu cez ľavú a vytiahla si z tašky knižku. Otvorila som ju a pohrúžila sa do čítania. Vietor sa opieral do skla za našimi chrbtami a vydával desivé zvuky. Mimovoľne som sa striasla.
Zasmial sa.
Bol to nežný, tlmený a pomerne detský smiech. Dvihla som oči od písmen a premerala si ho. Díval sa na mňa a v očiach mu pohrával úsmev.
„Nemyslel som si, že si na takýto typ literatúry,“ povedal.
„Poznáme sa?“ opýtala som sa s výčitkou v hlase.
„Nie,... Vlastne, áno,“ poznamenal rozpačito.
Zatvorila som knihu a prstami jemne prešla po čiernej obálke s tvárou krásneho herca. V diaľke sa blyslo. Nečakaná dávka svetla mi umožnila prezrieť si prísediaceho. Mal dlhé, gaštanové kučeravé vlasy, neoholenú tvár, hnedé oči a bledú pokožku. V autobuse sa mi vždy ušlo len pár ukradnutých pohľadov. Vídala som ho s knihami plnými chemických vzorcov, vždy sa pohrával s jednou kučierkou, čo mu padala do tváre a väčšinou cestoval... s ňou.
„Určite mám lepší výber, než tvoju chémiu,“ odpovedala som s náznakom úsmevu. Vedel, že som jeho zmätenú vetu pochopila.
„Všimol som si, že máš rada sci-fi. Vždy máš množstvo odznakov a rukami ti prechádza neuveriteľné množstvo takých kníh,“ mimovoľne som sa dotkla tašky, na ktorej trónil pripnutý obrázok usmievavej tváričky z Watchmenov.
Tento nezmyselný rozhovor perfektne dopĺňal šialené prúdy kvapiek.
„Áno, milujem sci-fi. Dovolí ti nemožné,“ vzdychla som. Zadívala som sa na vzdialené blesky nad mestom a uvedomila si, že pod týmto prístreškom strávim dlhšiu dobu, než som očakávala. A spoločnosť vôbec nebola zlá.
Prstami sa dotkol mojej ruky položenej na knihe. Jeho oči boli pre mňa záhadou.
„A čo ona?“ opýtala som sa.
„Dnes môžeme zažiť nemožné,“ povedal a druhou rukou sa dotkol môjho líca. Privrela som oči a dovolila noci objať ma nekonečným smútkom. Prisunul sa bližšie. Otočila som ku nemu moju tvár.
Jeho bozk bol plný prísľubov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára